Potravinová sebestačnosť Slovenska.
Na hraničných priechodoch, ale i pred nimi, je čoraz častejšie vidieť dlhé rady kamiónov, z ktorých mnohé vezú aj to, čo berieme ako úplnú samozrejmosť a moc sa nad tým ani nepozastavujeme.
Áno, sú to kamióny zásobujúce potravinami naše obchody. Kamióny pendlujúce medzi krajinami a starajúce sa o to, aby v každej krajine, boli riadne zásobené predajne a každý mal čo jesť.
Dlhé rady kamiónov však už zaujali aj našich politikov, ktorí si začínajú uvedomovať, že stačí tak málo a v našich obchodoch nebude čo kupovať. Každý vie čo by to znamenalo. Zatiaľ je všetko v poriadku a dúfajme, že to tak aj zostane. Mali by sme však niečo robiť.
Táto situácia nás doviedla k tomu, aby sme si uvedomili akí sme zraniteľní! Áno stačí tak málo a obchody by ostali prázdne.
Čo potom? Už dávno minuli doby, keď za každým rodinným domčekom a to nielen na dedine, bola malá záhradka a v nej nielen ovocné stromy, ale i zasadené zemiaky, hrach, fazuľa, koreňová zelenina …… . Dnes sa majitelia domov tak v dedinách, ako i v mestách opaľujú na pekných trávnikoch.
Už dávno nie sme SEBESTAČNÝ tak, ako tomu bolo pred rokom 1989. Vtedy potraviny pre štát zabezpečovali naše jednotné roľnícke družstvá, ktoré sa zameriavali buď na produkciu obilnín, alebo na živočíšnu produkciu, či kombinovane na oba typy. Vtedy sme boli potravinovo sebestačný takmer 100% (obecne sa udávalo na 90 až 95%, no keďže niektoré produkty sa dopestovali v podstatne väčšom množstve, ako sme potrebovali, tak sa vymenili za tie, ktoré práve chýbali, ….. čím bola dosiahnutá 100% sebestačnosť).
Družstvá sme si však zničili. To nám, ale nestačilo a umožnili sme takzvaným veľkofarmárom (česť výnimkám) poľnohospodárstvo na Slovensku zničiť.
Miesto plodín vidíme pri jazde automobilom veľké nekonečné lány „žltých kobercov“ ktoré tvorí „repka olejka“ a z tej sa veru nik nenaje. Ale nepestuj to, keď štát takéto pestovanie štedro „dotuje“ a takto vyhadzuje peniaze, miesto toho, aby rozumným spôsobom podporil skutočnú poľnohospodársku činnosť.
Málokto vie, že za ostatných 40 rokov sa pestovateľská plocha olejnín na Slovensku zvýšila o 1.500%!!! a to z približne 16.317 ha na 244.324 ha v roku 2015 (Zdroj web: Denník N z 16.4.2019 „Slovensku žltá nepristane“).
Je to normálne? Ale asi je! Keď z takéhoto pestovania dotovanej plodiny, z ktorej sa nik nenaje plynú do vreciek jej pestovateľov obrovské zisky a to s minimálnym množstvom vynaloženej práce. A nielen to, poľnohospodárom stačí, aby vykazovali na rozľahlých plochách kosenie a bez toho, aby túto pôdu inak obrábali dostávajú štedré finančné dotácie. Čudujeme sa potom, že sa nič poriadne nepestuje a množstvo kvalitnej pôdy je zanedbané?
Takže, aká je naša potravinová sebestačnosť dnes? Je to len od 40 do 45%. Každý, kto si to vie trochu zvážiť chápe, čo to znamená. Znamená to, že by sme sa vlastnou produkciou potravín neuživili!
Pozrime sa na to, ako sú na tom ostatné okolité štáty. V Poľsku je to približne 85 až 90%. V ČR je to približne 72% a v Maďarsku okolo 71%.
Keď si teda porovnáme našu potravinovú sebestačnosť spred roku 1989, ktorá bola dá sa povedať, že 100% (viď. údaje v hornej časti blogu) so súčasnou 40 až 45% sebestačnosťou, vidíme, že niekde sa stala chyba. Len, aby sme túto chybu nemuseli nazvať osudnou.
Tá chyba nás teraz môže poriadne zabolieť.
Vyhlásenie:
Tento článok vyjadruje len názory autora a jeho chápanie popisovanej situácie, ktoré získal v tom-ktorom čase, z jemu dostupných informácií, pričom neobsahuje žiadne tvrdenia. Jeho cieľom nie je znevážiť, haniť, či inak poškodiť žiadnu konkrétnu osobu, profesiu, či skupinu osôb, len slobodne vyjadriť svoj názor na danú situáciu, či spoločenský problém.