Bude práca odmenou len pre vyvolených?

Čaká nás zdanenie robotov?

Firma, v ktorej pracujem,vznikla v roku 1989, teda hneď po zmene režimu. Postupne sme otvárali prevádzky v iných okresoch, kde sme prijímali nových pracovníkov. Pamätám sa na jeden konkurz v B.Bystrici , keď sa nám prostredníctvom úradu práce prihlásilo na jedno miesto asi 60 záujemcov. V priebehu pohovorov sme však po uskutočnení prvých 6-tich zistili, že ani jedena z týchto osôb nemala skutočný záujem o prácu, ale si prišli len o “potvrdenie” pre úrad práce, že sa zaujímali o voľné pracovné miesto, aby im úrad práce naďalej vyplácal finančnú podporu. Tak aby sme zbytočne nemrhali časom, rozhodli sme sa predstúpiť pred všetkých záujemcov, ktorí sa dostavili a spýtať sa, kto chce skutočne pracovať. S údivom sme však zistili, že všetci zúčastnení si prišli len pre “potvrdenie, že sa o prácu zaujímali, ale ju nedostali”. Takže nechceli prácu, ale len potvrdenie, že ich nemôžeme zobrať. Keď sme im na tlačivo napísali, že odmietli ponúknuté miesto, tak a im to nepáčilo. To je však už dávna minulosť. Uviedol som to len na dokreslenie, ako sa v počiatočnom období správali niektorí “akože” záujemcovia o prácu.

Posuniem sa však v čase ďalej. Keď sme asi pred 6 – 8 rokmi zverejnili inzerát, že prijmeme pracovníka, na jedno miesto sa nám prihlásilo aj 40 záujemcov. Žiaľ kvalifikačné požiadavky z toho spĺňali možno 4 osoby a z tých sa skutočne pracovať chcelo “možno” jednej. Pracovná morálka však bola v skutku skutočne biedna a museli sme vystriedať viacerých pracovníkov, pokiaľ sme boli spokojní.

No a postupne sa dostávame “takmer” do súčasnej doby. Asi 2 roky spätne sa nám na jedno pracovné miesto prihlásili už len 2 osoby. Žiaľ chceli byť “len” zamestnané, ale pracovať nechceli.

Takže naša skúsenosť s novými pracovníkmi nie je až taká ružová. Pritom naša malá firma ,v ktorej pracujem, poskytuje skutočne dobré pracovné podmienky. Čisté a príjemné pracovné prostredie, istota pravidelnej výplaty, výška výplaty je v porovnaní s okolím mierne nadštandardná, práca nie je fyzicky náročná, zamestnávatelia nám dávajú pomerne slušnú voľnosť a podobne. Majitelia majú k zamestnancom viac menej rodinný prístup, avšak na druhej strane vyžadujú rešpekt, pracovnú disciplínu, osobnú aktivitu a skutočný záujem pracovať v prospech firmy. Ak je zamestnanec o niečo požiadaný, predpokladá sa, že vyhovie. Na druhej strane zamestnávatelia sa snažia vyjsť v ústrety zamestnancom. V tomto smere sa ako jeden z najstarších zamestnancov nepamätám na žiadny konflikt. Nepotrebujeme k tomu ani odborový zväz (počet zamestnancov na jednotlivých pracoviskách je menší, takže zo zákona nie je potrebné vytvoriť odborovú organizáciu). O spokojnosti zamestnancov svedčí i fakt, že nepoznám ani jedného, ktorý by chcel dobrovoľne odísť. Za celé obdobie, aspoň čo viem, nedobrovoľne museli odísť len 3 pracovníci (jeden pre rozkrádanie, druhý pre odmietnutie rešpektovania nadriadeného a tretí pre alkohol).

Čo som týmto úvodom chcel povedať? Len to, že nie je zamestnávateľ, ako zamestnávateľ a nie je pracovník, ako pracovník. Nie je všetko len biele, alebo čierne, ale sú aj tisíce odtieňov šedej.

No a tým som sa chcel dostať k súčasnej dobe, dobe korony, dobe prepúšťania, dobe diskusií o zvyšovaní minimálnej mzdy, dobe hájení záujmov zamestnávateľov, dobe hájení záujmov zamestnancov, …… .

Práve prebiehajú jednania “tripartity” , teda zástupcov zamestnancov, zamestnávateľov a štátu. Zamestnávatelia žiadajú pružnejší zákonník práce, aby ak majú prácu mohli podľa potreby prijať “nových” zamestnancov a ak im táto práca skončí, aby ich mohli zas bez problémov prepustiť. Myslím si, že ak budeme chcieť rozbehnúť ekonomiku (a to nielen v dôsledku koronakrízy) musia mať zamestnávatelia túto možnosť. Rozhodne by tým aj klesla nezamestnanosť. Je predsa logické, že ak má zamestnávateľ možnosť v dôsledku nárastu práce pribrať nových pracovníkov, aby mu to bolo umožnené. Pomôže to aj osobám hľadajúcim prácu. Na druhej strane zas musí mať zamestnávateľ po skončení týchto prác možnosť bez problémov pracovníkov, ktorých nepotrebuje prepustiť a to bez akýchkoľvek sankcií. Taktiež je len samozrejmosťou, že zamestnávateľ si ponechá tých lepších pracovníkov. Prečo by si mal nechávať pracovníkov, ktorým sa pracovať nechce. Na druhej strane, ak pracovník nebude spokojný s platom, či podmienkami u svojho zamestnávateľa, tak môže odísť. Takže obe strany by mali byť spokojné, len pohyb pracovných síl by bol pružnejší.

Ako môže niekto nútiť zamestnávateľa, aby si nechával pracovníkov, pre ktorých nemá prácu. Z čoho má zamestnávateľ takýchto pracovníkov platiť a čo majú u zamestnávateľa, ktorý pre nich nemá prácu robiť. Nemyslím tým veľkých zamestnávateľov u ktorých pracujú stovky, či dokonca tisíce zamestnancov. Tí majú dostatočný majetok či zisk a existenčné problémy sa ich len tak ľahko nedotknú.

V našom štáte sú však tisíce malých firiem, ktoré zamestnávajú jedného, dvoch, troch, či štyroch zamestnancov. Situácia takýchto firiem, je oproti veľkým spoločnostiam diametrálne odlišná. Pokiaľ sa takáto malá spoločnosť živí poctivou prácou, jej majitelia nie sú DPH-čkári, nerobia podvody, či iným spôsobom sa nepohybujú na okraji zákona, majú sa čo obracať, aby sa udržali nad vodou, ustáli svoje záväzky voči štátu a zamestnancom. Množstvo, ak nie väčšina takýchto spoločností funguje tak, že žijú z mesiaca na mesiac. A teraz si zoberme prípad, že sa takejto firme vyskytne naviac nová zakázka s predpokladom dlhodobej niekoľkoročnej práce. Na to, aby ju prijala musí zamestnať na dobu neurčitú napríklad 10 nových pracovníkov, čo aj spraví. Tým dala prácu 10 živiteľom rodín a zároveň odbremenila štát. Nastane však prípad, že z nejakých dôvodov táto firma nemôže v danej práci pokračovať a keďže pre novoprijatých zamestnancov nemá ďalšie pracovné využitie musí ich prepustiť. Je tu však ďalší problém, kde zobrať peniaze na odstupné pre týchto pracovníkov, nakoľko ide o malú firmu, ktorá nemá také finančné rezervy, aby si to mohla dovoliť. Čo teraz? Podľa doteraz platných zákonov, by mal zamestnávateľ prepusteným zaplatiť odstupné a keďže firma by sa tým dostala do insolventnosti, pričom by nechcela byť vedená ako neplatič a mať problémy z nevyplácania mzdy pre zostávajúcich zamestnancov, musela by svoju činnosť ukončiť, teda prepustiť aj svojich kmeňových zamestnancov. Je to normálne? Myslím si, že nie. Naši zákonodarcovia by si mali uvedomiť, že nie všetky súkromné spoločnosti sú ako veľké automobilky, ktoré si to môžu bez akéhokoľvek problému dovoliť. Malé firmy žijú zväčša z mesiaca na mesiac.

Nedá mi, aby som ešte neuviedol svoj názor na denne spomínaný pojem “kurzarbeit”. Toto slovo sa nás valí stále a všade z rádií, TV, internetu, či printových médií, ako by bolo nejakým všeliekom. V mnohých toto slovo už spôsobuje averziu. Prečo nepoužijeme nejaký jeho slovenský ekvivalent. To však v tejto dobe nie je podstatné. Vráťme sa k jeho podstate. Zjednodušene môžeme povedať, že ide o dohodu medzi zamestnávateľom a zamestnancami, kde sú obe strany nútené ku kompromisu, ktorý spočíva v redukcii pracovného času a s tým spojenej redukcii vyplácanej mzdy. Zároveň systém predpokladá zahrnutie štátu, ktorý pokryje spravidla časť mzdy dotknutých zamestnancov s cieľom zachrániť ohrozené pracovné miesta v ekonomike. Je to zaujímavá myšlienka, ale nie všeliek. Okrem toho musím povedať, že je to použiteľné skôr pre veľké spoločnosti.

Osobne si myslím, že po ére koronavírusu sa nový vzťah medzi zamestnávateľmi a zamestnancami bude musieť upraviť aj v zákonníku práce. Príjimanie pracovníkov a ich prepúšťanie bude musieť byť pružnejšie, čo prospeje obom stranám. Okrem toho s tým docielime aj to, že pracovníci sa budú snažiť pracovať poctivo a prácu si budú viac vážiť, nakoľko práca u dobrého zamestnávateľa, ktorý dobre platí a zabezpečuje dobré pracovné podmienky, bude vyhľadávaná. Na druhej strane každý zamestnávateľ si dobrých pracovníkov bude snažiť udržať.

Bude potrebné však riešiť aj iné novo vzniklé problémy. Počas koronakrízy sme objavili v našich podmienkach pomerne novú formu práce a to tzv. “home office” , teda prácu z domu. Áno, nie každá profesia môže pracovať takýmto spôsobom, no jej podmienky bude potrebné upraviť aj v zákonníku práce.

Je tu však už dávno prehliadaný iný aspekt a tým je “ROBOTIZÁCIA”, ktorá je už aj v našej krajine na vysokej úrovni a to hlavne u veľkých zamestnávateľov, akými sú napríklad automobilky pracujúce na Slovensku. Myslím si, že tu ide o veľmi závažný problém, ktorý je bagatelizovaný a v dôsledku lobingu veľkých zamestnávateľov sa s ním nič nerobí. Bude potrebné zadefinovať čo je to “robot” a zaviesť na ne platbu odvodov a daní. Obhajcovia robotov budú tvrdiť, že roboty neberú ľuďom prácu, ale im len pomáhajú. Áno je pravdou, že roboty ľuďom prácu uľahčujú, ale je zároveň pravdou aj to, že im prácu berú. Musíme si uvedomiť, že robot dokáže pracovať 24 hodín denne, takže nahradí 4 pracovníkov. To však nie je všetko, nakoľko musíme počítať, že nielenže robot nahradí 4 pracovníkov, ale je tak produktívny, že svojou produktivitou nahradí napr. ďalších 24 pracovníkov. Robot nemá dovolenku a nie je ani práceneschopný. Keď si zoberieme, že závody majú týchto robotov stovky, ba až tisíce, jasne z toho vyplýva, že ide o závažný problém. Svet sa mení a práce pre ľudí bude stále menej. Postupne to dospeje k situácii, že stále viac ľudí bude bez práce a to ani nie tak z dôvodu, že by sa im nechcelo robiť, ale skôr z dôvodu, že práce skutočne nebude pred každého. Ľudia však budú k životu peniaze potrebovať, takže štát bude musieť vyplácať určité dávky aj tým, ktorí pracovať nebudú. Nemýľme si to však so súčasnou podporou v nezamestnanosti. Vyplácaná suma bude musieť byť podstatne vyššia, aby sa z nej dalo slušne vyžiť. Tí, čo budú mať naviac prácu, budú na tom lepšie, lebo si privyrobia. Hovorím o peniazoch, nakoľko v súčasnej dobe ich stále používame, no som si vedomý, že do budúcna zaniknú a bude sa využívať nejaká iná forma odmeňovania. Takže zopakujem, za roboty budú musieť spoločnosti, ktoré ich vlastnia a využívajú, platiť dane a odvody!

To však nie je všetko, máme tu začiatok digitálnej revolúcie, ktorá taktiež poriadne zamieša kartami. A to už ani nehovorím, čo nás čaká zo strany rôznych nadnárodných konglomerátov. Aj keď si to neuvedomujeme, začíname žiť v novom svete, ktorý ešte len začneme spoznávať.

Je tu aj ďalší extrém, ktorý je stále viac vypuklý a stojí za zmienku. Čoraz častejšie sa obrovské sumy peňazí sústreďujú v rukách zopár jednotlivcov, ktorí bohatnú neprimeraným spôsobom a značnú časť finančného obeživa sťahujú do svojho impéria. To je ale už zas iná téma.

V blízkej budúcnosti nás čakajú nás veľké zmeny. Je pritom celkom možné, že práca nebude pre každého, ale bude takpovediac za odmenu.

Vyhlásenie:

Tento článok vyjadruje len názory autora a jeho chápanie popisovanej situácie, ktoré získal v tom-ktorom čase,  z jemu dostupných informácií, pričom neobsahuje žiadne tvrdenia. Jeho cieľom nie je znevážiť, haniť, či inak poškodiť žiadny štát, politika, žiadnu, konkrétnu osobu, profesiu, či skupinu osôb, len slobodne vyjadriť svoj názor na danú situáciu, či spoločenský problém.