Pomaly sa dĺžka obdobia od zmeny režimu v roku 1989 rovná dĺžke obdobia socializmu.

Je zaujímavé, že v podstate všetko v prospech verejnosti sa vybudovalo prevažne ešte za socializmu (napr. nemocnice, polikliniky, cesty, ….), pričom nič takéto potrebné v prospech ľudí  sa od socializmu novému politickému režimu za celé obdobie nepodarilo postaviť (nemyslím súkromné projekty developerov zamerané na biznis a teda ich súkromný zisk). Taktiež musím poukázať, že ešte teraz žije štát z mnohých vecí, ktoré boli vybudované za socializmu. Štátny majetok vybudovaný za socializmu sa predáva po celých 31 rokov, teda od zmeny režimu a ešte aj v súčasnosti je čo predávať.  Kto je aspoň trochu objektívny ,tak sa nad tým dokáže zamyslieť.

Po právnej stránke, by sme mohli povedať, že „socialistický štát“ bol v bývalom Česko – Slovensku od roku 1960 do 29. 3 1990, teda trval približne 30 rokov.

V skutočnosti však bolo územie, ktoré zaberalo Česko-Slovensko socialistickým štátom už od februára 1948, čo je do politického prevratu v roku 1989 približne 41 rokov.

Nové a podľa dnešných merítok  „demokratické“ zriadenie“ je na území bývalého Česko – Slovenska od roku 1989 až do súčasnej doby, čo je približne už 31 rokov!

Kdesi som čítal, že:

Revolúcie začínajú idealisti, realizujú ich romantici a ich plody zbierajú všiváci !

 Musím povedať, že zrejme  to skutočne tak vychádza !

Keď sa spätne pozriem, čo sa na Slovensku od zmeny politického režimu udialo a deje i dnes, nemám z toho dobrý pocit a o náš štát mám značnú obavu. Však sa na to pozrime. Prakticky každá vláda, ktorá tu od vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 bola, Slovensko ničila, rozkrádala, tvorila podmienky, aby sa k moci dostali neseriózni ľudia, bujnela korupcia, bola zneužívaná štátna moc a budovala korupčný systém a systém našich ľudí. Zašlo to až tak ďaleko, že Slovensko sa v dôsledku uvedeného a dlhodobo zneužívanej štátnej moci sa o Slovensku začalo hovoriť, ako o „Mafiánskom štáte„.

Mali sme tu vlády: Čiča, Mečiara, Čarnogurského, Mečiara, Moravčíka, Mečiara, Dzurindu (2x), Fica,  Radičovej, Fica (2x), Pellegríniho a tú zatiaľ poslednú nezabudnuteľného Matoviča.

Ako je vidieť, najdlhšie obdobia vlády mali v rukách Mečiar, Dzurinda a Fico. To sú zároveň osoby, ktoré majú na súčasnom stave vrátane toho, že sa dostal k moci taký brilantný politik, akým je Matovič.

Čo predstaviteľom jednotlivých vlád najviac vyčítam?  Aby som nemusel písať do rána, tak to zoberiem veľmi, ale skutočne veľmi v skratke, tak napríklad:

• Mečiarova vláda:
  • Bola obdobím demagógie, agresivity, surovosti, nekultúrnosti. Zneužíval svoj dar reči k získaniu hlavne starších ľudí (tzv. babky demokratky), pričom vo svojich vystúpeniach často argumentoval skreslenými, či úplne nepravdivými tvrdeniami a to len preto, aby zaujal, pôsobil presvedčivo a vyvolal dojem, že len on jediný ich ubráni a koná v ich prospech. Odtiaľ vznikol aj úsmevný pojem „Len – ON“ (Mečiar).
  • Dochádzalo k zneužívaniu spravodajskej služby a ministerstva vnútra.
  • Vznikli silné mafiánske skupiny, ktoré ohrozovali radových občanov, pričom štát voči nim nezakročil. Skôr sa zdalo, že to štátu vyhovuje.
  • Vzniklo množstvo káuz. Medzi najzávažnejšie patrilo zavlečenie syna vtedajšieho prezidenta Michala Kováča do zahraničia, či zabitie Remiáša.
  • Po ekonomickej stránke, bolo jej hlavnou črtou rozkrádanie štátneho majetku a to pod rúškou rôznych privatizácií, či iných zámienok.
  • Keď odchádzal z vlády, mal vystúpenie v STV, kde uviedol, že v politike nič nezískal a odchádza len s malou Korzičkou (malý lacný automobil Opel Corsa). O pár mesiacov však už to nebola pravda. Začal sa priznávať k obrovským majetkom, ktoré vlastní a rozširuje dodnes.
  • Mečiarove vlády boli pre Slovensko veľkou pohromou a to nielen z ekonomického, ale i morálneho hľadiska.
• Dzurindova vláda:
  • Tá nemala čo obdobiu mečiarizmu vyčítať. Okrem toho značným tieňom na nej bola aj otázka jej financovania, o ktorom sa nie práve dobre hovorilo aj v odposluchoch v akcii „Gorila“.
  • Po víťazstve vo voľbách boli síce veľké oslavy, no nič podstatného sa nezmenilo. Možno len to, že rozkrádanie sa dialo nie tak otvoreným spôsobom.
  • Samotný Dzurinda, ktorý za socializmu básničkami socializmus oslavoval (napríklad ním zložená báseň „Pomník vďaky“) sa zrazu zmenil na veľkého demokrata. Ako sa hovorí „poturčený Turek, horší od Turka“.
  • To však nebola také podstatné, ako skutočnosť, že toto obdobie bolo charakteristické jednou ekonomickou kauzou za druhou a tak tomu bolo aj po morálnej stránke.
  • Majetok, ktorý sa za Mečiara nestihol doslova „rozkradnúť“, bol akože predávaný ďalej a to tak nevýhodne, že to bolo možné považovať taktiež za krádež.
  • Výdatne mu v takýchto predajoch pomáhal vtedajší minister privatizácie, neskôr podpredseda vlády pre ekonomiku a neskôr minister financií Ivan Mikloš.
  • Tak boli predané aj strategické podniky. Vyskytli sa dokonca i prípady, že aj keď mal v takýchto podnikoch štát väčšinu, tak v správnej rade takýchto podnikov o ničom nemohol rozhodnúť, nakoľko zmluvy boli napísané tak, že to neumožňovali. Skrátka jedno veľké zlodejstvo, v ktorom štát prišiel o dôležité majetky a to za veľmi nízke ceny.
  • Dzurindove vlády boli pre Slovensko taktiež veľkou pohromou. Nič na tom nemení ani to, že vystupovanie nebolo také vulgárne, ako tomu bolo za Mečiara. (Úlisný zlodej je horší, ako vulgárny, lebo nie je taký nápadný).
• Ficova vláda:
  • Fico vedel riadiť štát a mal značné politické skúsenosti. Smutné je to, že štát riadil ako firmu, z ktorej si bohatí oligarchovia mali brať stále svoje zisky.
  • Obdobne, ako Mečiar mal dar reči, avšak rýchlo sa stal arogantným, pričom si znepriatelil takmer všetky médiá. Otázne sú aj odposluchy v akcii „Gorila“ kde sa hovorí o financiách.
  • Fico sa rýchlo spreneveril svojmu poslaniu viesť tento štát v prospech ľudí tohto štátu a staral sa len o zisky oligarchov. Vedel to však dokonale maskovať rôznymi drobnými sociálnymi opatreniami, na základe čoho si získal väčšinu starších ľudí. To bol mimochodom aj prípad Mečiara, ktorý aj keď starším nič nedával, avšak vedel ich osloviť a získať aj keď nepravdivými tvrdeniami.
  • Korupcia, ktorá tu bola aj predtým, začala naberať obludné rozmery a prenášala sa do všetkých odvetví spoločnosti a systém sa tak zdokonalil, že dlhé obdobie šľiapal, ako hodinky.
  • Vznikla kategória tzv. „Našich ľudí“, ktorí mohli všetko a ak sa previnili, boli nepotrestateľní. K tomuto účelu bola prispôsobená nielen polícia, ale i prokuratúra, či súdnictvo.
  • To umožnilo aj vzniku ľudí, ako boli Bašternák, Kočner a im podobným, čo viedlo až k vražde novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice.
  • Keď bol Fico nútený odstúpiť, nahradil ho jeho spolustranník Pellegríni. Aj keď mal kultúrnejšie vystupovanie ako Fico, nič to nemení na skutočnosti, že kryl prešľapy Smeru a  pokračoval v politike Smeru.
  • Obdobie Ficovej vlády bolo pre Slovensko ďalšou pohromou.
• Matovičova vláda:
  • Matovič patrí z pohľadu doterajších premiérov medzi veľmi netradičné osobnosti. Práve pre „špinu a korupciu“ vládnúcu v spoločnosti sa mu vo voľbách podarilo získať značné percento voličov, ktorí pre jeho neortodoxné metódy dúfali v nápravu.
  • Je pravdou, že krajinu preberal v najťažšej situácii, aká to v podstate od vojny nebola.
  • Žiaľ zatiaľ vo väčšine vecí sklamal a to čo prehlasoval pred voľbami nedodržiava. Perfektným príkladom sú tzv. politické nominácie, o ktorých prehlasoval, že nebudú a deje sa presný opak. Taktiež je to s odbornosťou, kde sa deje taktiež opak.
  • Jeho vystupovanie nie je na patričnej úrovni a to ako na medzinárodných fórach, tak i doma (obliekanie, statusy, ponožky z Bruselu, zosmiešňovanie nemeckej novinárky, mydlenie barana  …..).
  • Je vidieť, že nakoľko jeho strana OĽANO v podstate nemala žiadnych členov, nemal a nemá ani žiadnych odborníkov na vedenie jednotlivých rezortov, čo sa na nich jednoznačne podpisuje. Takže Matovič nemá z čoho čerpať jemu oddaných odborníkov.
  • Taktiež jeho vodcovské schopnosti a schopnosti správne rozhodovať sú slabé. To, čo jeden deň schváli, na druhý deň zruší a na tretí poopraví ….. . Tak sa nedá riadiť štát.
  • Nejedná sa však len o Matoviča samotného, ale je tu aj značná časť parlamentu ,ktorá sa tam dostala pod záštitou OĽANO a toto zloženie je nielen smutné, smiešne, ale hlavne veľmi nebezpečné. Pozrime si napríklad také vystúpenie poslankyne Romany Tabak (bla, bla, bla, bla …….. a nejde o žart – viď. video). Ak je inteligencia ostatných poslancov obdobná ,čo potom? Však títo ľudia navrhujú a schvaľujú zákony, ktorými sa má tento štát riadiť. Kde to potom povedie ?
  • Jedinou Matovičovou šancou je boj s korupciou a skorumpovanými štátnymi inštitúciami, kde sa začínajú nejaké výsledky črtať. Aj tam však ešte nebolo zatiaľ nič poriadne dotiahnuté a aj keď sa niečo začalo trvá to moc dlho, pričom výsledok je otázny.
  • No to nie je jediné, ešte ani poriadne nevládne a už je tu nevysvetlená otázka, kde sa vzali zmenky, do ktorých investovala jeho manželka a aké je za nimi pozadie, či nebol porušený zákon ….. . Pričom aj keby mohol Matovič jednoduchým spôsobom vyvrátiť všetky podozrenia zverejnením príslušných dokladov, doposiaľ tak nespravil. Čo si o tom myslieť?
  • Potom je tu obrovská suma peňazí, ktorá má prísť na Slovensko. Zvládneme ju využiť tak, aby sme ju nerozkradli, neprejedli, ale použili v prospech rozvoja a stabilizácie Slovenska?
  • Nechcem byť zlým prorokom, ale neviem, neviem.

Ešte mi nedá neuviesť jednu poznámku a to, že prakticky všetci premiéri od Mečiara, ktorý tento fenomén viac menej spustil trpeli velikášstvom a tzv. komplekom „LEN-ON-izmu“. Okrem Mečiara boli týmto komplexom najviac postihnutí Fico a Matovič.

Čo na koniec. Možno len to, že držím Slovensku palce, že do budúcna bude niekedy mať vládu, ktorá nebude kradnúť, ale bude sa starať skutočne o potreby Slovenska, aby sa tu žilo dobra a vracali sa k nám aj mladí ľudia, ktorí nás práve pre tento marazmus opustili.

Vyhlásenie:

Tento článok vyjadruje len názory autora a jeho chápanie popisovanej situácie, ktoré získal v tom-ktorom čase,  z jemu dostupných informácií, pričom neobsahuje žiadne tvrdenia. Jeho cieľom nie je znevážiť, haniť, či inak poškodiť žiadny štát, politika, žiadnu, konkrétnu osobu, profesiu, či skupinu osôb, len slobodne vyjadriť svoj názor na danú situáciu, či spoločenský problém.