A je to tu. O 4. hodine rannej zaútočili ruské vojská na Ukrajinu. Ide o bezprecedentné porušenie medzinárodného práva, akt neospravedlniteľnej agresie a ukážku hrubej sily voči Ukrajine zo strany zákerného Ruska.

Ukrajina zatiaľ hrdinky aj za pomoci zbraní dodaných USA, GB a ďalšími štátmi odoláva a bráni svoje hranice. Nie je však jasné do kedy vydrží odrážať ruský útok, nakoľko presila útočníka je zrejmá. Vzduchom lietajú rakety a svištia guľky. Nik nie je v bezpečí. Každú chvíľu môžeme čakať, že rakety odpálené z Ruska zasiahnu USA, Slovensko, či iné okolité štáty. Veď slovenský minister vojny na to už niekoľko týždňov vopred denno denne upozorňoval – a my nehodní občania Slovenska sme mu to neverili.

Ukrajinci vyhlásili všeobecnú mobilizáciu a povolávajú do zbrane všetkých vo veku od 18 do 60 rokov. V ukrajinských mestách vládne panika. Obchody sú prázdne. Obyvatelia sa chytajú na to najhoršie. Sú však odhodlaní brániť sa do posledného žijúceho a zákernému útočníkovi nič nedarovať. Výnimkou sú len ukrajinskí oligarchovia, ktorí rad radom opúšťajú napadnutú Ukrajinu.

Ukrajina odoláva ruskej presile len vďaka množstvu zbraní, ktoré do nej prúdili a prúdia najmä z USA a Veľkej Británie. Svoje zohrali aj americký vojenskí poradcovia, ktorých je na Ukrajine takmer toľko, koľko má Ukrajina vojakov. No aj tak nik z civilov nevie, čo tu vlastne tak ďaleko od domova robia. Ale zrejme je to „OK“, však aj Rusov je na ruskom území veľa. Len sa akosi pozabúda, že Rusi sú doma na svojom a Američania na Ukrajine a takmer vo všetkých okolitých štátoch okolo hraníc s Ruskom, teda tisíce kilometrov od Ameriky. Pardon zabudli sme, že Amerika je taká dobrosrdečná, že má nielen vždy pravdu, ale má aj právo rozhodovať o osude a usporiadaní všetkých štátov na svete. Najskvelejšie na tom je, že ju vôbec nezaujímajú nerastné suroviny cudzích štátov, že nechce  udržiavať a rozširovať vojenskú výrobu a jej výrobky predávať do celého sveta, nezáleží jej na strategickej polohe cudzích štátov. Amerika to všetko robí nezištne, len z prostej lásky. Je to štát hodný príkladu, ako sa v medzinárodnej politike správať.

Ukrajina však v tom nie je sama. Dostáva nielen materiálnu, ale i nemalú finančnú pomoc. Napríklad len EÚ jej schválila 1,2 miliardy sumu. Je to síce chválihodné, ale pristavme sa pri už spomínaných ukrajinských oligarchoch. Majú nedozierne majetky, vlastnia nielen lietadlá, ale i vlastné bezpečnostné služby, či dokonca súkromné armády. Čo keby sa nespoliehali len na cudzie peniaze a prispeli by na svoju ochranu oni. Alebo to máme chápať tak, že my budeme za nich platiť,  oni si budú užívať a nezaplatia ani euro? Ozaj zabudol som, však u nás je všetkého dosť, všetko je zabezpečné, všetko funguje tak, ako má a peniaze už nepotrebujeme.

Keď tak premýšľam ekonomika Ukrajiny, je na takej vysokej úrovni asi preto, že po zmene politického systému jej tam boli radiť v ekonomike a privatizácii takí vyhlásení slovenskí experti a svetové kapacity ako Dzurinda a Mikloš. Dňa 2.5.2015 bol zverejnený pekný článok s názvom „Dzurinda a Mikloš prispievajú k tomu, aby sa Ukrajina posunula ďalej“. A Ukrajina sa skutočne aj posunula. Korupcia, zákulisné politické boje, nefunkčnosť, vznik miestnych zbohatlíkov, množstvo chudobných a iných problémov. Mám dojem, že to dosť pripomína Slovensko. Zrejme tam menovaní odborníci odviedli skutočne dobrú prácu a zanechali Ukrajinu v stave, ako zanechali Slovensko.

Vynikajúcim ťahom ochrancov mieru bola aj skutočnosť, že prakticky všetky okolité štáty boli v dostatočnom časovom predstihu pred touto vojenskou agresiou zaplavené americkými vojakmi a vojakmi NATO s kvalitnými zbraňovými systémami a proti Rusku burcovali všetky médiá.

Pomohla aj medzinárodná solidarita s napadnutou Ukrajinou zo strany mierumilovných štátov EÚ. Tá sa prejavila v dostatočnom časovom predstihu najmä tým, že štáty EÚ vrátane USA a GB neustále vykrikovali, že Rusko chce napadnúť Ukrajinu. Ich vyhlásenia, výzvy, konferencie, a obdobné činnosti  plnili stránky všetkých nielen printových médií, ale i televíznych spravodajských relácií, či webov. Veľmi precítene vyznel aj prejav slovenskej prezidentky so slovami „pomôžme prosím Ukrajine“, ktorá sa pri tom div nerozplakala. Nevidel som ju však plakať nad žalostným stavom celého Slovenska, Slovenska, ktorého je prezidentkou. Slovensku zrejme podľa nej nie je potrebné pomáhať, lebo všetci sa tu máme veľmi dobre, teda zrejme v prezidentskom paláci si to myslia.

Samozrejme ruka v ruke v rámci tejto mediálnej a morálnej podpory boli do Ukrajiny takmer zo všetkých štátov dovážané rôzne zbrane a zbraňové systémy. Vyznamenali sa aj také malé štáty, ako je napríklad Slovensko, kde je v troskách zdravotníctvo, školstvo, sociálny systém, rozpadajú sa mosty, už desaťročia nie sú dobudované diaľnice, mnoho ľudí robí za minimálnu mzdu, prípadne nemá vôbec žiadnu prácu, ľudia nemajú na energie, nie je takmer žiadna podpora matiek a mladých rodín a starý ľudia nemajú z čoho žiť. Aj napriek tomu míňa miliardy na americké stíhačky, vrtuľníky, obrnené vozidlá a iné nepotrebné veci až by si nezainteresovaný mohol myslieť, že na Slovensku majú nevyčerpateľné finančné zdroje a jeho obyvateľom je sveta žiť. Takže i Slovensko prispelo s vojenskou výbavou a to sa celú dobu triaslo, že ho Ukrajina stále o nič nepožiadala.

Naproti tomu sklamali vedúce a najväčšie štáty EÚ, ako Nemecko a Francúzsko. Tí neposlali žiadne zbrane a to aj napriek tomu, že ich o to Ukrajina výslovne žiadala. Nemci oznámili, že sú ochotní Ukrajine poslať prilby (mohli im do nich aj niečo dať). Skrátka žiadne zbrane a dokonca aj keď si to mohli dovoliť, sa ani nerozdrapovali, ako malé Slovensko. Ich konštatovania boli zmierlivé v snahe zmierniť stupňujúce sa napätie. Obdobné úsilie vyvíjala aj ich diplomacia, ktorá robila úplne opačné kroky, ako malé rozdrapujúce Slovensko so svojimi hysterickými a fanatickými politikmi. Nemecko dokonca spolu s Francúzskom zakázali lietadlám USA, GB a NATO využívať na zásobovanie Ukrajiny zbraňami a zbraňovými systémami ich vzdušný priestor. Prístup Slovenska by bol v našom vzdušnom priestore samozrejme diametrálne iný. Ešte že nemáme more, pravda pán minister vojny.

Dokonca aj Izrael, odmietol Ukrajine poskytnúť vojenské systémy, nakoľko vyhodnotil, že bezprostredný vojenský konflikt nehrozí a preto to nie je potrebné. Skrátka zachoval sa prezieravo nakoľko nechcel prispievať k eskalácii umelo vyvolávaného napätia.

Ruská agresia voči Ukrajine, však ukázala aké presné informácie má Amerika a jej prezident, ktorý presne vedel, že ruský útok sa začne dnes, teda 16.02.2022. Z toho je vidieť, že musíme vždy na 100% veriť americkým vyhláseniam, plne ich akceptovať a bez vlastného rozumu riadiť sa podľa nich. Musíme sa stotožniť s tým tak, ako naši politici, že monopol na pravdu má len Amerika a NATO.

Dobrým príkladom je náš minister vojny, ktorý stále vyhlasoval, že Rusko zhromaždilo na hraniciach s Ukrajinou množstvo vojakov a techniky, pričom na Slovensko sú namierené ruské rakety a šíril tak nenormálnu paniku. To však nie je všetko. Náš minister vojny celému Slovensku oznámil, že útok na Ukrajinu sa začne dnes t.j. 16.2.2022. Tohto ministra nám môže závidieť celá Európa, ba čo Európa, celý svet. A ako dobre nám pomohla tá hystéria, ktorú nešíril len Naď, ale i Korčok, Krúpa, Klus, Valášek, Duleba, a im podobní. Vidíme, že mali plnú pravdu. Rusko skutočne dnes napadlo Ukrajinu. Veľkú hodnotu mali aj informácie, že na ruskom území sa nachádzajú ruskí vojaci. Ja by som sa skôr čudoval, keby sa nachádzali v nejakom cudzom Africkom štáte. To, že sú v Rusku ma moc neudivovalo, však sú doma na svojom území. Neviem, či na základe takých presných informácií, aké mal a šíril náš minister vojny aj s ministrom zahraničných vecí, nebudú niekým nominovaný na Nobelovu cenu mieru. Že naopak oni hovorili o vojne? No to predsa nevadí, však návrh sa nejako upraví a keď sa správne odôvodní, tak je úplne jedno o čom hovorili. Skrátka takých štátnych úradníkov nám môže, ako som už uviedol, závidieť nielen celá Európa, ale i celý svet.

V týchto dňoch sa tu diali aj iné čudné veci. Týmto naším odborníkom vôbec nepasovalo do kariet, že sám Ukrajinský prezident, či šéf ich spravodajcov hovorí, že nepredpokladajú, že Rusko zaútočí na Ukrajinu. Náš minister vojny a jemu podobní mali svoju pravdu. Určili dokonca aj presný dátum útoku. Len škoda, že o tom Rusi nevedeli, aby sa ich tvrdeniam mohli prispôsobiť. Nepresvedčil ich ani bývalí vysokopostavený vojak a neskôr i veliteľ českej vojenskej spravodajskej služby generál Šandor, ktorý útok vylučoval. Nepresvedčili ich ani rôzni iní  vojenskí a bezpečnostní experti, ktorí tvrdili, že Rusko na Ukrajinu nezaútočí a že zbrane a bojové systémy zhromaždené na ruskom území v blízkosti ukrajinských hraníc nemajú útočný charakter.

Náš minister vojny, to vedel lepšie a hlavne –  Amerika má vždy pravdu a má 100% informácie. Však sme si to mohli overiť už v minulosti na rôznych iných amerických vojenských intervenciách.

Zrejme sa v USA neomylnosti má pokračovať presne tak, ako tomu bolo pred 15 rokmi, kedy na základe svojich presných a neomylných informácií o zbraniach hromadného ničenia rozbila IRAK a zvrhla Saddáma Husajna, ktorý dokonca nevedel o čo ide. Hold, keď sú informácie overené a pravdivé, tak sa musí konať. Nevadí, že tým zničíme to, čo doposiaľ fungovalo.

Super to pomohlo aj v Líbyi, kde pod vojenským vedením USA a za účasti Veľkej Británie a Francúzska bol zvrhnutý Muammar Kaddáfí. Tento akt agresie skutočne pomohol. Odvtedy je v Líbyi občianska vojne, v ktorej medzi sebou súperia jednotlivé kmeňové frakcie. Situácia je tam taká zlá, že OSN stále nevie, s kým má jednať, nakoľko tam nie je stály reprezentatívny partner na takéto jednanie. A odstránenie Kaddáfího skutočne pomohlo aj Európe. Odvtedy nám z tohto štátu a cez tento štát bola spustená ani nie veľká vlna migrácie, ale dá sa hovoriť o obrovskej tsunami migrantov, akú doposiaľ novodobá história nepozná. V období pred ostránením Kaddáfího pritom išlo o stabilný fungujúci štát s veľkými sociálnymi výhodami pre jeho obyvateľov. Obdobne Kaddáfí pôsobil, ako stabilizačný faktor a bránil tomu, aby sa Líbya stala bránou pre migráciu do Európy.

Žiaľ je tu aj bombardovanie bývalej Juhoslávie pod vedením USA, ktoré si podľa údajov juhoslovanskej vlády vyžiadalo 1200 až 5700 ľudských obetí. Že je to hrôza. Áno je a je to štát, ktorý nám nie je až tak vzdialený. Samozrejme, keď bolo potrebné povoliť prelety USA bojových lietadiel cez náš vzdušný priestor, išli sme sa potrhať, aby sme ten súhlas dali. Naším vojenským a vládnym jastrabom vôbec nevadilo, že išlo o vojenskú agresiu, ktorou bolo hrubo porušené medzinárodné právo, nakoľko bezpečnostná rada OSN, požiadavku na bombardovanie vtedajšej Juhoslávie zamietla.

Pritom snaha USA o destabilizáciu režimu prezidenta Bašára Asada v Sýrii je už len taká maličkosť.

Tak by sa dalo pokračovať.

Aby sme boli objektívni, nesmieme zabudnúť na nie až tak dávnu agresiu Krymu ruskou armádou. Neospravedlňuje ju ani to,  že samotný obyvatelia Krymu si zorganizovali vlastné referendum ,v ktorom sa vyše 96% obyvateľov Krymu vyjadrilo za pričlenenie k Rusku. Neospravedlňuje ich ani to, že vyše 96% obyvateľov Krymu s anexiou súhlasila. Neospravedlňuje ju ani to, že prebehla absolútne bez boja a dobrovoľne. Bola to však predsa len anexia. Skúste si však porovnať americké vojenské zásahy a anexiu Krymu. Že tam vidíte rozdiel?

No a Gruzínsko Ruská vojna má tiež iné príčiny. Nezaútočili Rusi, ale Gruzínsko.  Rusi len bránili oblasti napadnuté Gruzínskom, na ktorých žilo množstvo ruského obyvateľstva. Je potrebné trochu poznať históriu medzi Južným Osetskom a Abchazkom, vrátane konania gruzínskeho prezidenta Michaila Saakašviliho. Že išlo o čistý úmysel a nie snahu silou obsadiť Gruzínsko,  je zrejmé aj z toho, že aj keď ruské jednotky prišli až do hlavného mesta Gruzínska, neostal i tam, ale po zabezpečení Južného Osetska sa z ostatného územia Gruzínska stiahli. Myslím si, že aj tu by mal vidieť súdny človek podstatný rozdiel.

No a čo my Slováci? Občania nášho štátu môžu byť pokojní, že majú takých uvážlivých a hlavne mierumilovných politikov a štátnych úradníkov, ako sú napríklad Naď, Korčok, Krúpa, Klus, Valášek, Duleba, a im podobní, ktorí nás nikdy bezdôvodne nezavedú do vojnového konfliktu, budú nás chrániť a o Slovensko sa príkladne starať. Mať takých ľudí na vrcholných miestach je skutočne výhra, akú si obyvatelia Slovenska ani nezaslúžia.

Môžeme teda pokojne spať, alebo sa máme báť vlastných politikov?

Upozornenie:

Upozorňujem čitateľov, že v danom prípade ide len o literárnu fikciu autora a nie o skutočné udalosti. Na túto skutočnosť autor upozornil hneď v názve. V tomto upozornení ju pripomínam len z dôvodu, ak by to čitateľ v nadpise prehliadol.   Jej cieľom nie je znevážiť, haniť, či inak poškodiť žiadny štát, politika, žiadnu, konkrétnu osobu, profesiu, či skupinu osôb, len alegoricky poukázať na rôzne nešváry, možno zlé rozhodnutia a vyzvať čitateľa ku kritickému zamysleniu sa.